Na jednej strane by väčšina z nás túžila zažiť luxus a nebáť sa ho medzi ostatnými ukázať, vlastne by sme sa ním pýšili veľmi radi, no na druhej strane si ho len málokto z nás môže skutočne dovoliť a preto závidíme tým, ktorí ho dosiahli a verejne ho predvádzajú . V našej spoločnosti to však platí aj vo viacerých iných prípadoch.
Napríklad túžime pokročiť, dosiahnuť určité uznanie a posun v kariére, no ak ho dostane kolega, začneme k nemu cítiť určitú závisť či možno až nenávisť. To isté by platilo, ak by napríklad sused vyhral lotériu. Skrátka človek, ktorý bol „jedným z nás“, no usmialo sa na neho šťastie a toto šťastie využil a nebojí sa ho dávať najavo, sa zrazu môže stať nenávideným. Či už sa stane bohatším, alebo vplyvnejším, či už dostane pozíciu nášho nadriadeného alebo primátora mesta,… ak sa niekomu podarí splniť si túžby, podarí sa mu vymotať sa z toho šedého priemeru a je na tom trochu lepšie, ale vzápätí sa stane jasnejším, čiže viditeľnejším a tým pádom i tŕňom v oku priemerných alebo tých, ktorí sa k vyššiemu úspechu zatiaľ nedopracovali a možno sa k nemu dopracovať ani nechcú, nakoľko sa zožierajú iba závisťou a kritikou druhých, nie svojimi vlastnými cieľmi.
• Mnohokrát si neuvedomujeme fakt, že na mieste tých, ktorí sú nám teraz tŕňom v oku, by sme boli takí istí.
Predsa aj my by sme túžili mať väčší vplyv, aj my by sme túžili tvoriť a rozhodovať, aj my by sme radi vozili na luxusnejšom aute, či si postavili na záhrade bazén,… robili by sme to. Určite by sme neodmietli vyšší plat a určite by sme neodmietali benefity či výhody. Určite by sme nežiadali o dlhšiu pracovnú dobu a menej času tráveného s rodinou.
Je však rozdiel, ak majetok niekto nahrabal na úkor chudobných, spoločnosti „priemerných“, na úkor vylepšenia kvalít mesta či podniku, skrátka spreneverením peňazí k svojmu účelu miesto toho, aby nimi pomohol tam, kde si to jeho funkcia vyžaduje. V takom prípade je nenávisť oprávnená.